Marginália

nikdy predtým nestál pri koľajniciach ani zúfalo neležal v tráve

náhle však upadol do kómy.tá ho začala sprevádzať počas najbližších dní.

s očami pevne zatvorenými na seba nechával svietiť slnko a poslúchal plápolanie vetra.

v takýchto chvíľach akoby sa odpútal od zemi a dočiahol stále vyššie.

niečo ho zodvihlo ponad zem.vznášal sa do vzduchu.

spomenul si ešte na to, ako zatváral za sebou vchodové dvere na kľúč, ešte sa pre istotu vrátil a presvedčil sa.

Ešte pred chvíľkou to bola realita, ktorú by dokázalo 1000000 výdychov. Teraz práve naopak.

človek ujde preč sotva pár krokov a veci sa stávajú nadobro nepravdivými.

v hlave mu napokon začali prúdiť chaotické myšlienky.vynárala sa mu otázka - A čo ďalej?

zomrieť mladý je krásna predstava.vyvolávajúca pocit nočného motýľa.

už nikdy nezažit sklamanie ďalšieho večera.kráčal nocou do zlata vysvieteným chodníkom.

mal ju strašne rád. ale svetu na tom nezáležalo.predsa tak to už chodí.

nevedel to dať jasne na javo.bozky na líca sa vytratili za ďalšiu neviditeľnú sieť osudu.

Mesiac bezohľadne svietil na koľajnice.ku ktorým sa dostal a tie sa vinuli do nekonečna držiac sa za ruky.

prítmie.také ľahučké.

upadnúť do kómy.

veĺmi chcel byť jednou z nich.

pozeral sa do diaľky a sneh mu padal na vlasy.

kráčal na miesta, kde kedysi zažil neopísateľne dobrodružstvá.

Keď sa vyspíš budeš v pohode, zapneš si hudbu, zapáliš cigaretu, tak za 2,3 dni...

pointa príde na budúce.alebo vôbec

.