Luella Honeybush: októbra 2011

piatok 21. októbra 2011

The most important thing about dreams is having one

Bezcielne prechádzky a bezstarostný život. To by sa mi páčilo neustále. Stále si potom všímam a uvedomujem charakter mesta, v ktorom som. Otvorene sa mu otvorím a beriem ho z každej stránky. Všímam si cintorín. Predstavujem si životy a životy, ktoré v ňom našli svoje miesto a tiež to ako na mňa pôsobí. Vačšinou tam poletujú vtáky a je tam ticho. Celkom rada privítam práve takúto atmosféru. Občas sa mi z hrobov krúti hlava.
Potom vyhľadávam potraviny. Starodávne vybrakované domy, s predavačkou akoby z iného časopriestoru a iného vierovyznania. Nespája nás v danej chvíli nič. Okrem rožkov, ktoré mi podá a ponúkne sladký koláč.
Kúpim si noviny, kávu,cigarety a vyberiem sa vždy ďaleko od centra. Nadýchnem sa príkreho vzduchu plného vzruchu a všímam si okná, dvory, miestne mačky, vtáky, vymýšľam si neexistujúce životy ľudí, ktorých som nikdy nestretla. Mám chuť si kúpiť pyžamo, usadiť sa, zatvoriť starý svet aspoň na chvíľu.
Ponáhľam sa do parku, musím pocítiť lístie, mach, ligot trávy za slnečných dopadajúcich lúčov na moje topánky a pohojdám sa na hojdačke. Mám dobrú náladu, letmo sa usmievam a zamávam stereotypu beznádeje. Všímam si aký vzťah majú ľudia, venčiaci psov, či im ponúknu maškrtu, či im zahodia hračku, či sú šťastní alebo či majú výraz na tvári.
Čakajú ma kratšie noci a intervaly denného svetla, žiadne letné terasy podnikov, len vôňa hliny, na ktorú sa zvyká ťažšie.

štvrtok 20. októbra 2011

wake up

Marginália
Ráno sa striedala zima s vykúreným suchým vzduchom, ktorý sálal z komínov. Striedalo sa bdenie, spánok, resp. potreba spánku a bezúhonné uponáhľné kroky kamkoľvek. Potom čakanie. Mylela som na dvoch ľudí, cestu autobusom, dúfala že ma deň preberie k životu a odstráni rutinu šedivosti.
Dialo sa. Celkom rýchlo. Niekedy som mala pocit, že časové úseky, ktoré prežívam, jednoducho nepredstavujú pravú realitu. Vidím sa v zrkadle ale čo sa skrýva za ním?
Boli sme v parku. Biele lavičky, najčudnejšie na tom bolo celé to, že listy boli stále zelené. Čo je na október celkom nezvyčajné. Kde sa podeli xantofily? Koľko denného svetla im vôbec ešte zostáva?
Bol tam s nami ešte plagát Hendrixa a flaša rumu. Za 4, 50. Dialo sa toľko tvorivých postrehov a stretov.
Približoval sa nesmierne ľahko. V kabáte mal evidentne viac slobody ako ktorýkoľvek iný tvor v danej chvíli. Svietila len žltá veľká taška. Vlasy mu padli do očí. Predstavil sa ako Andráš. Smiali sme sa a udivili pohľadom. Potom sme si len zľahka podali ruky a odišli bez povšimnutia, náš deň takmer opustilo Slnko a my sme už dávno opustili park.