Posledný augustový post venujem z ďalekej hĺbky dna mojej duše môjmu frajerovi. mužovi. Patrí k tomu ešte táto Marginália č.1:
Napriek všadeprítomnému letu tu je inak: presne tu keď večer sedím ticho v záhrade, alebo sedím nad ňou, na terase a hmla sa valí v mojich očiach. Zdá sa, že je
to práve ona, ktorá predstaví zrkadlo pred moju tvár a povie, že sa mám pozrieť, že sa mám pozrieť úplne. Potom si zapnem zips na kabáte, schúlim sa do deky, nevyčnieva mi ani kúsok prsta a pošlem mu rýchlosťou blesku omamnú myšlienku. Viem že sa díva a cíti. zatial o hĺbkach hovoriť chcem. Vždy som chcela. Keby som to tak nechcela, všade okolo mňa by bolo prázdno. Celkom neuveriteľne množstvo prázdnych miest, ktoré blikajú ako vianočné gýčové žiarovky v meste, mohli by dokonca vydávať aj zvuky ako divá štvaná zver. Vzťah je ťažké opísať. Občas prekvapia svojimi rozmermi, zdanlivo bezhraničnosťou. Zapaľujem si cigaretu, mohla by byť pol noc alebo jedna hodina ráno, tykajú hodiny, v kuchyni svieti červené malé svetielko, z rádia by mohla znieť hudba, bozky ti posielam...