Luella Honeybush

Luella Honeybush

štvrtok, 20. októbra 2011

wake up

Marginália
Ráno sa striedala zima s vykúreným suchým  vzduchom, ktorý sálal z komínov. Striedalo sa bdenie, spánok, resp. potreba spánku a bezúhonné uponáhľné kroky kamkoľvek. Potom čakanie. Mylela som na dvoch ľudí, cestu autobusom, dúfala že ma deň preberie k životu a odstráni rutinu šedivosti.
Dialo sa. Celkom rýchlo. Niekedy som mala pocit, že časové úseky, ktoré prežívam, jednoducho nepredstavujú pravú realitu. Vidím sa v zrkadle ale čo sa skrýva za ním?
Boli sme v parku. Biele lavičky, najčudnejšie na tom bolo celé to, že listy boli stále zelené. Čo je na október celkom nezvyčajné. Kde sa podeli xantofily? Koľko denného svetla im vôbec ešte zostáva?
Bol tam s nami ešte plagát Hendrixa a flaša rumu. Za 4, 50. Dialo sa toľko tvorivých postrehov a stretov.
Približoval sa nesmierne ľahko. V kabáte mal evidentne viac slobody ako ktorýkoľvek iný tvor v danej chvíli. Svietila len žltá veľká taška. Vlasy mu padli do očí. Predstavil sa ako Andráš. Smiali sme sa a udivili pohľadom. Potom sme si len zľahka podali ruky a odišli bez povšimnutia, náš deň takmer opustilo Slnko a my sme už dávno opustili park.

3 komentáre: